Najstaršie zmienky týkajúce sa tibetskej dogy sú obsiahnuté v čínskom spise Chou-king, v ktorom sa hovorí, že v roku 1121 pred n.l. tzv. "ngao", pes obrovskej postavy cvičený proti cudzincom, bol ponúknutý ako dar čínskemu cisárovi, Wu-Wangovi. Alexander Veľký pri svojich výbojoch do Indie a Tibetu bol pravdepodobne jedným z prvých, ktorí týchto mohutných dogovitých psov priviezli do Európy. Podobne ako Alexander Veľký, aj Amurat prvý a Mahomet II sa nechali doprevádzať pri svojich bitkách molosmi.
Prvý dokument popisujúci veľkého tibetského psa je od slávneho benátskeho cestovateľa Marca Pola. Ten počas svojich ciest do Veľkého Mongolska prešiel celú Áziu a vo svojich poznámkach z ciest v roku 1295 uvádza, že tibetský pes mal veľmi veľkú a pevnú postavu, bol nepriateľský až divoký voči cudzím a revúci pri štekaní skoro ako lev. Pri návšteve čínskej provincie Sečuan stretáva Marco Polo obchodníkov s ich psami.
"V tejto provincii majú rasu psov tak divokých a odvážnych, že dvaja z nich sú schopní bojovať s jedným levom. Každý, kto sa vydáva na cestu berie si so sebou dvoch týchto psov. Keď sa objaví lev, vrhnú sa na neho s veľkou odvahou a lev ich nemôže zasiahnuť, lebo sú veľmi obratní pri uhýbaní sa jeho zásahom", píše v roku 1298 vo svojej Knihe zázrakov sveta. Zdá sa, že títo psi ho veľmi zaujali: "boli veľkí ako somári a dosť silní na to, aby poľovali na všetky druhy divokej zveri, zvlášť na byvolov, ktorí sú veľmi veľkí a divokí."
Zvieratá nazývané Marcom Polom ako levy boli v skutočnosti tigre a byvoly boli jaky. Naviac, tibetský somár, Equus asinus kiang, dosahoval málokedy priemernú veľkosť ľudí, ktorí v tej dobe boli oveľa menší ako dnes. Samozrejme, hustá srsť a typický, často impozantný postoj týchto psov znásobujú ich mohutný dojem.
Podľa Marca Pola bola tibetská doga rozšírená vo všetkých horských lokalitách Himalájí, kde tento pes ochraňoval ženy, keď muži schádzali do údolí za obchodom. Po dlhšom sledovaní týchto psov v ich činnosti si Marco Polo jedného zaobstaral na svoju osobnú ochranu pri svojich početných výpravách v tejto divokej a nehostinnej oblasti. Marco Polo bol teda prvým mužom zo Západu, ktorý vlastnil tibetskú dogu.
Tibetská doga zaberá veľmi zvláštne miesto v srdciach kočovných pastierov, ktorí žijú neustále v pohybe, premiestňujúc sa z jednej pastviny na druhú. Ich prežitie je závislé na ich stáde a ich bohatstvo sa počíta podľa počtu jakov, kôz a oviec, ktoré vlastnia. Kočovníci a ich psi sprevádzajú stádo počas celého roka. Prvotnou úlohou tibetskej dogy je teda v noci strážiť zvieratá proti záškodníkom, ktorí sa potulujú okolo táboriska, najmä proti leopardom. Vykonávajú tiež obdivuhodnú prácu tým, že privedú nazad zablúdené zviera.
Psi, ktorí sú najviac divokí, bývajú priviazaní pred stanom svojho pána a v noci sú pustení. Ak sa niekto priblíži na pastvinu, psi ho pribehnú divoko privítať, chrániac tak územie svojho pána. V spoločnosti pastiera sa cudzí človek môže cítiť úplne bezpečne, lebo kočovník má svoje dogy plne pod kontrolou. Votrelec je však v oveľa väčšom nebezpečenstve ak postretne tohto psa ďaleko od jeho pána alebo ďaleko od jeho stanu. Kočovníci posudzujú tibetskú dogu najprv podľa kvality jej práce, až potom podľa jej vonkajšieho vzhľadu a povahy, pričom za najváženejšie sú považované tie, ktoré nie sú mimoriadne divoké. V súčasnosti väčšina Tibeťanov odchádza od tradičného povolania kočovných pastierov, čo je príčinou poklesu dôležitosti ich psov.
Tibetská doga ako strážny pes dedinčanov si získala veľmi dobrú povesť. Už tradične sú dogy priviazané pred vstupnými dverami obydlí, odkiaľ pochádza aj ich meno "Do Khyi" ("pes pri dverách"). Nakoľko sa dvere v Tibete nezamykajú, prítomnosť ostražitého strážneho psa je nevyhnutná. Pes je pripútaný na dlhú reťaz pred dverami od najútlejšieho detstva, z čoho pramení jeho toľkokrát opisovaná divokosť a nedôvera voči cudzincom. Tibeťania ako veľkí milovníci týchto psov, nepovažujú pripútanie psa za krutý čin. Vo väčšine prípadov je tibetská doga cez deň pripútaná, kým v noci je pustená. Vtedy všetci psi z dediny vytvoria skupinu, ktorá odradí akýchkoľvek prípadných votrelcov. Nikto sa neodváži narušiť ich priestor. Avšak, akonáhle niektorý člen rodiny privedie návštevníka až do domu, pes zostane pasívne stranou. Niekedy je až ohromujúce konštatovať, že i malé dieťa dokáže ovládať takého veľkého psa.
Vo svojej knihe The Dog (1851), Youatt píše: „títo psi sú chovaní na himalájskych náhorných plošinách Tibetu. Tibeťania, ktorí ich chovajú s veľkou starostlivosťou, schádzajú v niektorých obdobiach roka do údolí, aby tam predali svoje produkty ako borax a pyžmo. Ženy zostávajú doma a vyvádzajú na pastvu stáda strážené psami. Títo dávajú pozor aj na domácnosti, čo je v Tibete veľmi dôležité. Všetci, čo popisujú týchto psov hovoria o enormných zvieratách, divokých, ktoré majú veľké antipatie voči cudzím ľuďom“.
Tibetská doga je pes nespornej kvality, pričom v mnohom sa jej správanie podobá mačaciemu správaniu. Má rôzne výrazy: od veselého úsmevu plného huncútstva počas hry cez zamračený a smutný výraz po pokáraní až po uspávajúci výraz, prejavujúci nezáujem počas chvíľ oddychu, keď však vás aj vaše územie neustále sleduje kútikom oka. Je to výraz pohody a pokoja. Dospelá tibetská doga pôsobí dojmom, že vie všetko, všetko je jej jasné a nič ju nevie vyviesť z rovnováhy.
Okrem toho, že tibetská doga je pes ochranársky, je aj veľmi zvedavá. Potrebuje poznať svoje okolie. Pravidelné prechádzky a častý pobyt v spoločnosti rôznych ľudí ju učia nielen rozlišovať, kedy má ochraňovať a kedy ide len o normálnu priateľskú komunikáciu, ale pomáhajú jej aj vybudovať si vlastnú sebadôveru. V našich podmienkach (podstatne vyššia hustota obyvateľstva než v Tibete) musí byť tibetská doga nielen dobrým strážcom, ale aj spoločníkom, ktorého možno vziať kamkoľvek so sebou. Na to má dobré predpoklady pre svoju vyrovnanú povahu, ale veľmi dôležitá je aj jej včasná a dostatočná socializácia. Tibetskú dogu treba odmalička pripravovať na rôzne situácie, všetko, na čo si zvykne v mladom veku, nebude pre ňu v budúcnosti žiaden problém. Na samostatný pobyt doma ju treba zvykať pomaly, najskôr pod dohľadom. Aj keď tibetská doga môže pre svoju pokojnú povahu žiť v byte, predsa len sa lepšie cíti, keď stráži veľký priestor. Rozhodne to nie je pes do koterca! Takto izovolané psy môžu byť bojazlivé alebo agresívne. Stráženie má tibetská doga v krvi a túto povinnosť chce vykonávať. Na svojom teritóriu si často vyberá vyvýšené miesta a je rada v blízkosti svojich majiteľov.
Ak sa vám dostane do rúk nejaký cestopis z Tibetu, pomôže vám pochopiť jej povahu. Nedôverčivosť miestnych obyvateľov voči cudzincom prevzali aj ich psy. A tak aj tibetská doga pristupuje k všetkému novému, nezvyklému opatrne a s nedôverou. Práve toto z nej robí výborného strážcu. Tibetská doga je veľmi hrdá, pokladá sa za rovnocenného partnera, veď aj Tibeťania považujú všetky bytosti za seberovné. Prvým krokom, ktorý majiteľ musí spraviť, aby mohol svojou tibetskou dogou manipulovať, je získať si jej dôveru. Na to, aby spravila, čo si želáte, musí pochopiť dôvod vašej žiadosti. Pri výcviku ju treba rešpektovať, rozhodne sa jej poslušnosť nedá vnútiť nasilu, vynucovanie si poslušnosti nebude akceptovať. Aj keď základný výcvik zvládne bez problémov, v žiadnom prípade ju nemôžete porovnávať so služobnými plemenami.
Mnohí chovatelia potvrdzujú, že i napriek dokonalému tréningu od veku šteňaťa tibetská doga nie je typický pes na výstavy. Jednoducho za každých okolností zostáva sama sebou. Nemá rada veľké zmeny vo svojom dennom rozvrhu, vyhovuje jej pokojný život v prostredí, v ktorom sa cíti bezpečne. Výstava môže pre ňu predstavovať záťaž, preto je potrebné s prípravou začať už od šteňaťa. Ide predovšetkým o kontakt s cudzími psami a schopnosť rýchle sa adaptovať v cudzom prostredí. Dobre socializovaná tibetská doga sa na výstave správa pokojne.
zdroj informácií: https://jomolhari.szm.com/tibetdoga.html